Taliansky filmový neorealizmus
– časopisy „Cinema“ a „Bianco e nero“ – opozí- cia voči kultúrnym ideálom fašizmu a usilovala sa o nový realizmus, ktorý mal brať podnety z literárneho verizmu Giovanniho Vergu.
1943 – kritik Umberto Barbaro v časopise „Film“ použil výra „neo-realismo“ – vo vzťahu ku Carného filmu
Mladá kritika sa usilovala priblížiť film nielen ku konkrétnej všednej skutočnosti, ale aj k spoločnosti a povýšiť ho na zrkadlo spoločenskej štruktúry.
Oživovali spomienky na realistické nemé filmy, diskutovali o dielach franc. a sov. režisérov – rozpracúvali filmovú estetiku
Antonio Pietrangeli r. 1942:
„Poslanie a prirodzený pôvod filmu spočíva výlučne na realite so všetkými odtienkami až po jej najprenikavejšiu, najcitlivejšiu rovinu, rovinu pravdy.“
1943 manifest v „Cineme“:
1) Preč s naivnou a manieristickou konvenciou, ktorá ovláda väčšinu našej produkcie.
2) Preč s fantastickými a grotesknými filmami, ktoré vylučujú ľudské hľadiská a problémy.
3) Preč s chladnou rekonštrukciou historických faktov alebo so spracova- ním románov, ak to nie je podmienené politickou nevyhnutnosťou.
4) Preč s rétorikou, podľa ktorej sú všetci Taliani uhnietení z rovnakého ľudského cesta, spoločne predchnutí rovnakými vznešenými citmi a v rovnakej miere si uvedomujú problémy života.“
