Nová vlna

Nová vlna sa snaží dostihnúť modernú avantgardnú literatúru svojím štýlom rozprávania plným náznakov, skokov v čase a rafinovaných literárnych nápadov.
Hravosť – sloboda (duch anarchie), provokácia – „návody“ podľa Eca….
Snahy franczskej novej vlny, ktorá sa veľmi rýchlo stala medziná- rodnou módou a ktorej iskry sa rozleteli do cudziny – jednak v oblasti techniky filmového rozprávania, no aj v oblasti výrazu novej intelek-tuálnej a sociálnej orientácie v kinematografii.
Úsilie o skutočné prehĺbenie duševného a intelektuálneho života filmových hrdinov, o ich zapojenie do kolobehu súčasných morálnych a názorových problémov.
To, čo dokázal film už predtým, nová vlna predvádza spôsobmi prenikavejšíi a psychologicky zložitejšími. Nie je v tom snaha objaviť nejaké zvláštne, exotické prostredie, ktoré by potom skúmal pátravý zrak sociológa. Hrdinov berie absoltne vážne. Sú obdarení plným, bohatým a jedinečným vnútorným životom, vyzretejším, než to bolo predtý. A režiséri novej vlny, ak rozprávajú o ich živote, robia to tak, ako keby rozprávali sami o sebe. Uvedomujú si, že práve takto, uprostred niekoľkých zriedkavých udalostí a v množstve úvah, v kolotoči každodenných, stereotypných povinností, v očakávaní nejakého neurčitého, nejasného dobrodružstva, zážitku, ľúbostného citu alebo nádeje plynie život obrovskej väčšiny ľudí našej dnešnej civilizácie…
Najlepším príkladom je film
„Hirošima, moja láska“…
„Hirošima, moja láska“ 1959 – téma minulosti a spomienky. V Japonsku sa stretne Francúzka, ktorá tam nakrúca film, s Japoncom. Zaľúbia sa do seba – a jej to pripomenie tragickú lásku z čias okupácie – znova prežíva tú epizódu a prítomnosť a minulosť v jej vedomí splývajú. Aj vo vzťahu k súčasnej hrozbe atómovej katastrofy – modernej verzie Apokalypsy.
„V tomto filme sa zdanlivo nič nedeje, vládne v ňom však napätá emocionálna atmosféra, hrdinovia naozaj rozmýšľajú, prežívajú stavy úz- kosti (aj Bergman), zvádzajú duševné zápasy, hľadajú zabudnutie a útočisko v láske.“
Film „otvoril cestu do oblasti analýzy vedomia, adekvátneho záznamu psychologických procesov až do ich najmenších odtienkov a protirečení… „Pohybuje sa v rovine, ktorá už nepotrebuje na sprostredkovanie psychologických procesov tradičnú okľuku cez fabulu; myšlienky a pocity sa predkladajú akoby vo svojom prapôvodnom stave; vstupujeme do vnútra postáv, avšak bez toho, aby sme sa museli s nimi nekriticky stotožniť. Spojenie reálneho a imaginárneho zážitku, minulosti a prítomnosti dostáva sa na film. plátno vo svojej autonómnej štruktúre, ako fotografované vedomie; pohľad, gesto v prítomnosti vyvolá fragment z hlbších vrstiev spomienok, ktorý ako prudko nastrihnutý obraz preruší prúd rozprávania

„Vlani v Marienbade“ 1961 – opäť akoby až analýza dialektického vzťahu zabúdania a spomínania
– scenár Alain Robbe-Grillet – „nový román“ – ani to nebola náhoda
– „zvláštna dvojtvárnosť abstraktnej paraboly a senzuálneho vytrženia, ktorá je určujúca…
„rozkladá vonkajšiu realitu do relativistických fragmentov, ktoré sa spájajú do akéhosi „kubistického“ obrazu mnohoznačných vzťahov. V chodbách barokového zámku, podobajúceho sa labyrintu (možno je to hotel, možno klinika) sa stretáva muž so ženou. On sa pokúša prebudiť spomienky na spoločnú minulosť; vraj sa už pred rokmi stretli, ľúbili sa, plánovali spoločný útek – žena to však popiera. … Do konca filmu ostáva otvorená otázka, či sa tá minulosť skutočne odohrala, alebo je túžobným výplodom fantázie, asociáciou na súčasné podnety, alebo či to je len sen.
Je to filmová meditácia o ťažkostiach pri zvládaní procesu chápania reality – odkrýva sa priam totalita protirečivých vzťahov