ALAIN RESNAIS

nar. 1922 – je najvýznamnejšou postavou moderného franc. filmu.
– jeho dielo stojí ponad a pomimo „novej vlny“
– začal študovať na parížskej vysokej filmovej škole IDHEC
– debutoval sériou krátkych filmov z oblasti výtvarného umenia
„Van Gogh“ 1948 – z obrazov vyrastá dráma maliarovho života
„Gauguin“ 1950
„Guernica“ 1950 – ani tak nie film o Picasovi, ako o občianskej vojne – báseň Paula Eluarda ako sprievodné slovo
„Aj sochy umierajú“ 1951
Téma spomienky
„Všetka pamäť sveta“ 1956 – o národnej knižnici
„Noc a hmla“ 1955 — o koncentračných táboroch – „najlepšie dokumentárne dielo aké vzniklo na túto tému“ – archívne snímky, predovšetkým tie o oslobodení táborov v r. 1945, prelínal s pomalou jazdou kamery po zachovalých troskách táborov – sú snímané farebne, čo podčiarkuje ich kontrast s čiernobielymi dokumentami – obludnosť mašinérie na smrť.

Časovo podmienený názor Krzysztofa Theodora Toeplitza
v „Chaplinovom kráľovstve“:
„Keby sme sa pokúsili jednou vetou odpovedať na otázku, o čo sa vlastne usiluje dnešná umelecká kinematografia, museli by sme odpovedať, že sa pokúša zboriť neprekročiteľnú – ako sa doteraz zdalo – hranicu medzi filmom a románom.
Podľa starého, desaťročia sa udržujúceho názoru doménou filmu je vonkajškovosť vecí a sveta. Všetko, čo sa dá vyjadriť akciou, udalos-ťami, dejom. Román naproti tomu disponoval možnosťami pre film nedosiahnuteľnými: nazrieť do ľudskej duše, opísať emocionlne stavy človeka, a to dokonca aj vtedy, keď hrdina hoci aj nič nerobí, len sedí v kresle a rozmýšľa. Román mal možnosť tzv. introspekcie (doslova „po-hľad dovútra“), zatiaľ čo film túto možnosť nemal. Sklon k introspekcii sa osobitne prehĺbil v literatúre povojnového obdobia. Spisovatelia čoraz častejšie dospievali k presvedčeniu, že poznatky a vedomosti o dnešnom človeku sa dajú len veľmi ťažko uzatvoriť do rámca obvyklého rozprávania udalostí zo života hrdinov, že medzi vonkajšou činnosťou človeka a skutočnou náplňou jeho duchovného života sa rozprestierajú rozľahlé planiny, ktoré môže naplniť iba starostlivá analýza hrdinových duševných stavov. Tento objav spôsobil, že sa priepasť medzi románom a filmom zdanlivo ešte viacej prehĺbila. Románu pritom bola prisúdená akoby tá lepšia časť vedomostí o človeku a o jeho duševnom živote, zatiaľ čo film sa musel uspokojiť s rozprávaním viac alebo menej obratne skonštruovaných príbehov.
Bergman bol jeden z prvých (určite aj Robert Bresson), kto sa pokúsil túto priepasť preklenúť. A francúzski režiséri novej vlny podnikli svoju generálnu ofenzívu práve na tomto úseku. Väčšinou to boli mladí ľudia, ktorí navyše nemali priamu profesionálnu skúsenosť s realizáciou filmov – novinári, kritici, alebo jednoducho mladí muži, ktorí nejako prišli k peniazom a chceli vyskúšať svoje sily na filmovom poli: Alain Resnais, Jean-Luc Godard, Claude Chabrol alebo Francois Truffaut.