JEAN VIGO 1905 – 1934

– najväčší, ale aj najrozpornejšie prijímaný talent franc. filmu – legenda pre ambicióznych filmárov – možno aj kvôli svojej predčasnej smrti (29-ročný)

– jeho filmografia – iba tri filmy (+ 1 krátky dokumentárny)

– znamená prechod od avantgardných prúdov nemého filmu ku „kritic-kému realizmu“ tridsiatych rokov – ožíva v jeho tvorbe tradícia „cinéma pur“, aj surrealizmus – podnety zo sovietskej avantgardy (Boris Kaufman – brat Dzigu vertova – jeho kameraman)
Syn anarchistu, ktorý záhadný spôsoom zomrel r. 1917 v parížskom väzení – vyrastol pod nepravým menom u priateľov svojho otca

– krátke učňovské obdobie ako asistent kamery – r.1929 si kúpil vlastnú kameru a pripravoval sa na dokumentárny film o Nice, kde žil kvôli svojmu zlému zdravotnému stavu – spojil sa s Borisom Kaufmanom („Muž s kinoaparátom“)
„Na slovíčko o Nice“ (Apropo de Nice)

Najprv to mala byť lyrická dokumentárna poéma o krásnej prímorskej krajine – kúpeľné centrum turistiky, odpočinku – počas práce sa čoraz viacej dostávali do popredia sociálno-kritické moenty – chvíľami až zlomyseľný satiricko-humorný pamflet – bohaté dámy, prostredie bohatej smotánky, bombastického luxusu – akási prázdnota a životná bezradnosť – metafora s bábikmi, ktoré vystupujú z hračkového vlaku – výjavy z karnevalu

Je to čisto montážny film, ktorého obrazy nadobúdajú zmysel vzájomným spojením – Vigo ho sám označil ako „dokumentované stanovisko“

Nešlo mu len o poetické „nálady“ , ale aj o „názor“ – vyhranený, provokatívny – opäť príbuznosť so sovietskou avantgardou – ukázať svet cez výraznú interpretačnú prizmu, otvoriť divákom oči – „zrevolucionizovať“ ich.
– „sociálny dokumentárny film“

„Taris“ 1931 – dokumentárny film o známom plaveckom pretekárovi – objednávka firmy Gaumont – spomalené sekvencie nakrútené pod vodou
1933 – „Trojka z mravov“ – prvý hraný film
– pohľad „chovanca“ v prísnej a konzervatívnej internátnej škole – krutý výsmech autoritatívnym výchovným metódam – učitelia a dozorcovia školy sú skostnatení malomeštiaci, byrokrati a sadisti. Riaditeľ je bradatý trpaslík s piskľavým hlasom (Vigo si evidentne takto vybavuje osobné účty z vlastného detstva – prejavuje sympatie s každým prejavom odporu mladých proti tejto diktatúre (Film F. Truffauto „Nikto ma nemá rád“ – podobnosť s filmom L. Andersona „Keby“ ) Aj Clairov film „Nech žije sloboda“… Bunuelov“Zlatý vek“

– „Duch anarchie“ – „rúhačstvo“ – odpor proti všetkým vrchnostenským inštanciám
Cenzúra film zakázala hneď po jeho dokončení a mohol sa premietať až po r. 1945
„Atalanta“ 1934 – meno riečneho člna, ktorého kapitán sa práve oženil – jeho mladej žene sa nepáči život na palube – ujde na vlastnú päsť do Paríža- no nakoniec sa predsa len vráti naspäť k mužovi

Snovo zahmlený obraz krajiny na brehoch rieky – ten akoby tajne sľuboval mladej žene nový, plnší život – aj prostredie lode je akoby poloireálne (výstredný starý námorník s kajutou plnou čudných predmetov – na lodi je plno mačiek

Kontrast poetických, až snových štýlových prvkov s relisticky presnými sociálnymi koordinátmi príbehu – hlboko ľudská i ozvláštnená interpretácia „pravdy všedného dňa“
Producent svojvoľne skrátil Vigov film a včlenil doň komerčnú, „populárnu“ pieseň (producentské domorodé tance vo Flahertyho „Moane“)…
až po jeho smrti režisérovi priatelia zrekonštruovali pôvodnú verziu filmu