J. Siclier:

„V oblasti réžie nie je Bergman novátorom, nie je to revolučný tvorca a nikdy sa ním nestane. Používa film ako výrazový prostriedok, ako nástroj na vyjadrenie svojich ideí.“
Filmy až preťažené významami – výsledkom je symbolická opis-nosť (prirodzený dôsledok, ak sa prvky používajú ako znaky – statickosť – treba poskytnúť aj čas, aby významy mohol divák zaregistrovať a pochopiť – významami-abstrakciam preťažené aj dialógy aj obraz).
Práve za spornými výjavmi vidno vplyv Marcela Carného – napr. vo filme „Väzenie“ dopadá ostrý lúč slnka na mŕtve telo samovraha podobne ako to bolo v poslednom zábere filmu „Deň sa začína“.
Pre B. sú svetlo a tieň akoby nositeľmi ezoterických až mystických významov. Aj miesto deja má často symbolický význam. Často používa motív klietky – je ňou podkrovná izbička vo „Väzení“, kupé vo vlaku v „Smäde“ 1949 (ale aj „Mlčaní“), zaseknutý výťah v „Lekcii z lásky“ 1954, vnútro koča v „Tvári“1959.
Používa často detaily, ktoré zvýznamní natoľko, že sa nestanú súčasťou obrazu, ale akoby sa osamostatnili – hrajú svoj vlastný „part“,
nemajú presne definovaný vzťah k deju ani k celkovej výpovedi (vypchatý vták nad dverami v penzióne – „Väzenie“; mačka, ktorá sa prizerá prípravám na samovraždu – „Večer kaukliarov“ 1953).
Celkom do seba sú pohrúžení hrdinovia neskorších B. filmov: rytier, vracajúci sa z križiackej výpravy v „Siedmej pečati“ 1956, starý profesor v „Lesných jahodách“ 1957, ženy v pôrodnici z filmu „Než sa rozodnie“ 1958, bohatý sedliak, ktorý v hneve spácha vraždu v „Prameni panny“ 1960, mladá schizofrenička z filmu „Ako v zrkadle“ 1962 hľadá vo svojom šialenstve Boha a nachádza ho iba v podobe strašného čierneho pavúka, alebo neveriaci farár vo filme „Hostia Večere Pána“ 1963, či umierajúca lesbička v „Mlčaní“ 1963
60. roky – plodné obdobie
Aj film „Ako v zrkadle“ sa odohráva na symbolickom dejisku, na pustej a osamelej pláži baltického ostrova – pred kulisou krajiny sa odhaľuje skutočné vnútro postáv, ich sebaklamy, ich hľadanie neurčitého naplnenia, v ktorom však stále zostávajú nezodpovedané otázky. Jeden z najvyváženejších B. filmov, má štruktúru zovretej komornej drámy, v ktorej organicky splýva symbolická forma s reálnosťou deja, situácií a vzťahov.
Svojou vizuálnou podobou nie sú B. filmy nejako výrazne originálne – vplyvy sú často dobre identifikovateľné a tesne vedľa seba stoja Sjöström a Stiller, nemecký expresionizmus, tvorba Deyera a Carného – ale sú tu aj inšpirácie z výtvarného umenia. Niekedy je určitý eklekticizmus jeho vedomým zámerom – také sú zmeny štýlu v jednotlivých epizódach „Čakania žien“, kde vyjadrujú rozdiely medzi protagonistkami – vo „Večere kaukliarov“ vyjadrujú zmeny štýlu prechody do rôznych rovín protagonistovho vedomia.
„Siedma pečať“ – pre B. sa syntéza rozličných vplyvov stala jeho vlastným, jedinečným a adekvátnym štýlom – koncepcia sa zakladá na „hrôzostrašnom krížení realisticky videného stredoveku s modernou vulkanickou krajinou existenciálnych hraničných situácií“.
Významné diela
„Lesné jahody“
„Než sa rozodnie“ – v nich experimentátorstvo ustupuje do pozadia a dominuje v nich snaha po prenikavom analytickom zobrazení psychickej reality postáv – tento realizmus „nepraje“ symbolike, abstrahujúcej reflexii, vytláča ju.
B. je vynikajúci vo výbere a vedení hercov – divadelná skúsenosť
– objaviteľ hviezd Ingrid Thullinová, Liv Ullmanová. Max von Sy- dov, Harriet a Bibi Anderssonová – „režisér žien“ – vďaka B. získali vysoký umelecký kredit
– kameraman Swen Nykwist
Len v spolupráci s vynikajúcimi hercami mohol vyjadriť svoj záujem o postavy ľudí, do krajnosti pochybujúcich, zúfalých, kladúcich si existenčné otázky, no zároveň aj ľudí túžiacich po nádeji.
Interpretácia moderného človeka, vytrhntého z klamných životných istôt
„Persona“ 1966 – príbeh s dvoma postavami, v ktorom stavia proti sebe dve protikladé ženské postavy, herečku a ošetrovateľku, vo svojich úvahách o umení a skutočnosti, o živote a smrti, o svete a ničote. Dezilu- zívne priznáva, že tieto filmy sú inscenované zábermi z nakrúcania…
Existencializmus – Sartre –