Ingmar Bergman (1918)

– syn duchovného, viedol už ako študent divadelnú skupinu a urobil rýchlu kariéru ako divadelný režisér. Stúdium severských klasikov a moderných Fracúzov, predovšetkým Anouilha a Camusa ho výrazne ovplyvnilo.
Aj neskôr sa rovnako inezívne venoval aj filmu, aj divadlu (rozhla- sovej hre) – režisér i autor
5 filmov, ktoré nakrútil po svojom scenáristickom úspechu do roku 1948 boli jeho učňovské
– vždy znova sa v nich venoval generačným konfliktom a pubertálnym krízam – podľa scenárov iných autorov:
„Kríza“ 1945 – spor skutočnej a adoptívnej matky;
„Prší nám na lásku“ 1946 – mladá dvojica naráža na nepriateľstvo dospelých;
„Loď do Indie“ 1947 – tyranský kapitán lode trápi svojho hrbatého syna rovnako ako námorníkov
„Hudba v temnotách“ 1947 – dospelí sa postavia proti láske slepého chlapca a spoločensky nižšie postavenému dievčaťu;
B. sa v týchto filmoch predstavuje ako príslušník novej generácie, ktorú v literaťtúre zastupoval Stig Dagerman.
„Agresívne namyslení voči staršej generácii, cynickí voči účinnosti humanistických ideálov a silne ovplyvnení vo svojej tvorbe učením o hlbinnej psychológii a radikálnou sociológiou vedeli si vytvoriť akúsi filozofiu z unavenej kapitulácie pred pesimizmom a rezignáciou.“
B. nekritizoval, ale odsudzoval; jeho rané filmy nesvedčia o kritickom vedomí, ale o existenciálnom zhnusení. Formálne ťažko predvídať jeho budúce diela – dosť nevyberavo napodobňoval také odlišné vzory ako Carné a Rossellini – ich rytmus bol ťažkoádny, symbolika hrubozrnná a nápadné efekty so svetlom a tieňmi…
Napísal dva scenre, ktoré realizovali iní režiséri – až vo filme
„Väzene“ 1949 – samostatne koncipoval a nakrútil – neskôr sú takmer všetko autorské filmy.
„Letný sen“ 1950
„Leto s Monikou“ 1952 – vo všetkých sa bránia mladé dvojice proti nepriateľským zásahm sveta a ich láska sa pod vonkajšími tlakmi a ne- mohúcnosťou nezrelých milencov rozplynie.
V iných sa zaoberá problémami spolužitia starších mužov a žien
(„Na zdravie“ 1949, „Čakanie žien“ 1952)
Honba za šťastím a láskou je obmeňaná v groteskenej podobe v komédiách („Lekcia z lásky“ 1954, „Sny žien“ 1955, „Úsmevy letnej noci“ 1955, „A čo všetky ženy“ 1964)
Výhradne sústedení na seba sú hrdinovia neskorších B. filmov…

V B, filmoch sa skutočný dej čoraz väčšmi rozplýva v prenikavej meditácii (reflexii) o bytí a ničote, o živote a smrti, o zrodení a starobe.
Akoby nepretržite krúžil okolo jediného bodu, ktorým je nevyspytateľný Boh. Avšak v tomto centre je prázdno – Boh mlčí. Ďalej sú otázky, ktoré si kladú hrdinovia nábožensky motivované – hlavnou je zmysel smrti.
Podľa E. Rohmera o filme „Siedma pečať“, B. prínos nie je ani natoľko
v originalite jeho filozofie, ale skôr „v presnosti, s akou pripravje plátno, aby ju tam so všetkými odtieňmi premietol“.
Rané filmy sa vyznačujú lineárnym, konštatujúcim (vecným) rozprávačským štýlom. Lenže už „Väzením“ sa B. vzďaľuje od tradičnej rozprávačskej formy. Fabula sa čoraz viacej redukuje na niekoľko základných situácií, okolo ktorých sa spletá husté pradivo dialogických úvah, spomienok, snov, paralelných a kontrastných postáv – z tohto výnamového pnutia sa akoby tvori „dej“. Vo „Väzení“ sú ešte výrazné dejové posuny a zvraty, ako v jeho „adolescentných“ drámach. No vytvára si už od nich odstup a podriaďuje ich reflexii. Film sa začína i končí diskusiou o tom, či by bolo možné nakrútiť film o pekle – odpoveďou je vlastne Sartrova definícia, že „peklo, to sú tí druhí“
Vo filme „Smäd“ sa stáva cesta vlakom cez vojnou zničené Nemecko podnetom k analýze minulosti cestujúcej dvojice
– v „Letnom sne“ prežíva hrdinka v spomienkach romancu dávneho leta – zážitok je v ostrom protiklade s pprítomnosťou;
– v „Čakaní žien“ sa rozohrávajú maželské príbehy štyroch žien
Postupne tieto charakteristické prvky splývajú do súvislého me- ditatívneho procesu, v ktorom už nemožno od seba odlúčiť zázornenie a predstavu, prítomnosť a minulosť, objekt a subjekt – zrelé diela „Siedma pečať“ a „Lesné jahody“…
22.11.2001